Ja som Petržalčan - kto je viac? (časť I.)

Autor: Jozef Augustín | 28.10.2014 o 23:47 | (upravené 30.10.2014 o 16:30) Karma článku: 4,35 | Prečítané:  198x

Ja som Petržalčan, kto je viac!  Rezonovalo pred niekoľkými rokmi  v mysliach petržalských futbalových fanúšikov  po úspešných výsledkoch ich milovaného futbalového klubu . Toto parafrázované staré banícke sebahodnotenie „Ja som baník, kto je viac!“ z obdobia vlády jednej strany bolo v čase rozkvetu petržalského futbalu  namieste. Veď úspechy z toho obdobia prechovávajú vo svojich srdciach všetci pamätníci zápasov proti Celtic Glasgow  a iným hviezdnym klubom toho obdobia dodnes.

Čo sa to stalo s ich milovaným klubom ? Kde sú príčiny úpadku a kto je za ne zodpovedný ? Kto príde a pozdvihne úroveň futbalu v Petržalke tam, kde naozaj patrí ?

Poďme však pekne po poriadku.

Či sa nám to páči alebo nie, krok bývalého sponzora klubu, pána Kmotríka bol logický. Dosiahol s Petržalkou úspech, ktorý mu závideli všetci jeho v tom čase dobre situovaní sponzori  iných slovenských futbalových klubov. Petržalský sponzor však chcel ísť vyššie. Zhodnotil možnosti a rozhodol sa presedlať na lepšieho koňa. Tým v tej dobe historicky (nie aktuálne) oveľa slávnejší  Slovan nesporne bol. Na dvoch koňoch sa plnohodnotne naraz jazdiť nedá, aj na dvoch stoličkách sedieť nie je vždy efektívne zvládnuteľné. Rozhodol sa. Preto o tom už viac nebudeme hovoriť.

Vráťme sa k nášmu klubu. Petržalská futbalová akadémia  PVFA mala svoje poslanie vychovávať mladé futbalové talenty zakódované vo svojej každodennej starostlivosti o svojich športovcov. Logicky však uvažovala nad otázkou, kam s hráčmi, ktorí zavŕšia dorastenecký vek a budú musieť   v akadémii skončiť ? Preto sa jej vedenie rozhodlo prevziať od vtedajšieho majiteľa klub hrajúci v tom čase najvyššiu slovenskú súťaž. Cieľom bolo zabezpečiť zodpovedajúcu nadstavbu pre mládežnícke kategórie a zachrániť petržalský futbal pre Petržalku.

No stalo sa to, čo sa nemalo stať. Finančné zabezpečenie mal nový majiteľ dohodnuté na účinkovanie dospelých v prvej lige. Všetko nasvedčovalo tomu, že so zotrvaním v najvyššej súťaži klub problémy v prebiehajúcom ročníku mať nebude. No budúci majitelia (Prevod klubu bol dohodnutý až od júna toho  roka.) sa z opačnej strany hľadiska  oproti tribúnam nestačili diviť, čo sa na konci jarnej časti začalo diať. Zrazu stratili kľúčoví  hráči sebadôveru, ich výkon klesal od zápasu k zápasu. Pokutové kopy sa kopali všade, len do siete nie, ten kto futbalu rozumie, videl, čo sa deje. Tak sa zachránili iní, podstatne viac namočení.  Petržalka padla a s tým aj sponzorské sľuby. A milí kľúčoví hráči šli hrať v budúcom ročníku k tým  zachráneným.  Má to svoju logiku!

Nový majiteľ mohol robiť čo chcel. Všetko sa zrazu obrátilo k horšiemu. Klub musel opustiť fanúšikmi milované prostredie štadióna pri Sade Janka Kráľa, presťahoval sa aj s druhou ligou na bývalý Rapid do Prievozu, kde musel platiť za všetko, čoho sa  v tých priestoroch len dotkol. Financií nebolo, petržalský divák mal do Prievozu ďaleko, mužský futbal sa stal zrazu prepychom. Nebolo sa o čo oprieť.

Bolo jasné, že ak sa futbal nevráti na pravú stranu Dunaja, tak skončí. Preto sa bývalé vedenie rozhodlo požiadať mesto i mestskú časť o pomoc pri vybudovaní areálu priamo v Petržalke.  V čase, keď mestské zastupiteľstvo rozhodovalo o finančnej podpore som bol jeho poslancom. Preto mám v pamäti aj podmienky aj sumu, ktorú sme schválili na podporu výstavby areálu pre petržalský futbal.

V októbri  2006 sa mi podarilo presvedčiť mojich vtedajších kolegov, poslancov , aby podporili môj návrh na vytvorenie „Fondu pre podporu rozvoja telesnej výchovy a športu v Hl.m.SR Bratislava“.

Aj vďaka nim sa vytvoril zdroj na financovanie investičných aktivít v oblasti športu. Prostriedky boli prísne určené na výstavbu nových  a rekonštrukciu existujúcich športových zariadení, hál a ihrísk.

Súčasťou uznesenia bola aj povinnosť pre mesto, aby pri predaji pozemkov v kúpnopredajnej zmluve zaviazalo investora vybudovať náhradné priestory pre športovanie v prípade, že investícia investora zasiahne do existujúcich športových zariadení.

Dva body prijaté na zamedzenie katastrofálneho úbytku športových plôch  v meste a na financovanie výstavby nových. Uznesenie bolo uplatnené okrem iných cieľov aj pri pridelení sumy 355 tisíc EUR pre futbalovú akadémiu  PVFA. Pridelené prostriedky boli použité na výstavbu nového areálu vtedajšieho FC Petržalka 1898, a.s. na ulici Sklodowskej 1. Areál dodnes stojí a je využívaný pre petržalský futbal.

 Žiaľ, po mojom nezvolení za mestského poslanca v minulých voľbách na teraz končiace sa volebné obdobie sa nenašiel ani jeden  za Petržalku zvolený poslanec, ktorý by hájil záujmy športu nielen v Petržalke, ale v celom meste. A tak ku mnou presadeným uzneseniam pridali dodatok: „... ak bude na to dostatok prostriedkov.“ A fajka zhasla. Kto kedy prizná, že  mesto má dostatok peňazí?

 Bol to jediný fond, ktorý sa chytil, ktorý bol účinný a efektívny. Keď brali a likvidovali verejné a klubové športoviská po celom meste (iba v Petržalke bolo  najmenej 18 futbalových ihrísk), tak sa športovcov nepýtali. Keď však mali začať splácať požičané, či ukradnuté (nech to každý vníma ako sám uzná za vhodné), tak sa zrazu pozerajú na rozpočet. Rozpočet, ktorý nakŕmili kedysi aj z predaja športovísk investorom a ktorý neboli schopní v predchádzajúcom období efektívne naplniť príjmami.

 Bol som ako poslanec  osem rokov členom komisie Finančnej stratégie v meste. Viem, ako sa rozpočet tvorí, viem aké zdroje na jeho naplnenie v príjmovej časti sa uplatňujú a aké by sa uplatniť ešte dali. Keby sa chcelo. Ale potom vyhováranie sa na katastrofálne zadlžené mesto by bolo už neaktuálne.

Osem rokov intenzívneho budovania Bratislavy v rokoch 2002 až 2010. Urobili sa aj chyby, ale kto niečo robí, musí zákonite aj niečo pokaziť. Ide iba o zachovanie pomeru dobrého a nevydareného. Môže to niekto zaprieť ? Môže niekto uprieť vtedajšej samospráve na čele s neoprávnene  zatracovaným bývalým primátorom Andrejom Ďurkovským  ich prínos k rozvoju Bratislavy ? Všetko staré, čo sa za 8 rokov prebudovalo, všetko nové čo tu vzniklo, to všetko tu zostalo. Nikto to nenaložil na vagóny a neodviezol za hranice. A mesto z toho všetkého dostáva peniaze v podobe dane z nehnuteľnosti. Čo urobil teraz dosluhujúci primátor? Okrem pár vecí, aj tie za pár mesiacov zmyje dážď.

Opäť som sa nechal uniesť k inej téme. Ale aj táto súvisela s hlavnou témou môjho príspevku.

Druhú dotáciu poskytla mestská časť Petržalka na realizáciu prvej etapy výstavby tribúny na tom istom športovisku. Vďaka vedeniu mestskej časti a poslancom jej zastupiteľstva bolo pridelených ďalších 225 tisíc EUR.  No už tu sa ukázalo, že ak chcem niekomu pomôcť, musím mu prostriedky nielen poskytnúť, ale aj dôsledne kontrolovať ich použitie na ten účel, na ktorý mu boli pridelené.

Ja túto pravdu ovládam. Vy, moji čitatelia a zároveň aj voliči to tiež viete, iba vedenie mestskej časti a vedenie prijímateľa prostriedkov to asi nevedelo. Preto sa prostriedky rozpŕchli na preddavok dodávateľovi a na mzdy v klube. A z tribúny zostali iba oči pre plač. Ani stebielko slamy sa nepreložilo. Opäť sa ukázalo, že spať na vavrínoch sa neopláca. Veď keď zanedbávam kontrolu, môžem čakať iba  problémy. Druhá strana rýchlo zistí, kde sú hranice mojej nedôslednosti.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

SVET

Dávajte pozor, kam šliapete. Oslobodzovanie Mosulu potrvá

Islamský štát nemá veľkú šancu ubrániť svoje najväčšie mesto. Zároveň nemá kam ujsť a civilistov berie ako rukojemníkov.

EKONOMIKA

Rumuni aj Bulhari sú na tom s dôchodkami lepšie ako Slováci

Oveľa lepšie vyhliadky má Česko, Poľsko, Maďarsko, Rumunsko a Bulharsko.

KOMENTÁRE

Vojna proti Islamskému štátu už dávno nie je bojom o územie

Región bude krvácať dlhé roky.


Už ste čítali?