Dnes so počul z úst kňaza počas homílie príbeh, ktorý mi prenikol mysľou ako nôž maslom. Nie, nezranil ma, ani nezanechal moju myseľ rozpoltenú.
Pripomenul mi časy, keď som často cestoval autobusom zo svojej rodnej obce do školy do nášho malého veľkého mesta ( Little big city, ako ho pomenoval jeden veľmi výstižný marketingový slogan).
Nebudem tu opisovať svoje spomienky, prejdem radšej rovno k príbehu. Ten sám o sebe pripomenie každému z nás istú, už dávno zabudnutú, no aj dnešnú realitu.
Kňaz povedal:
Istí dvaja mladí ľudia cestovali mestskou hromadnou dopravou. To, ako sa k sebe túlili sediac vedľa seba na sedadle autobusa ukazovalo, že sú jeden do druhého evidentne zamilovaní . Autobus sa počas jednotlivých zastávok postupne zapĺňal novými cestujúcimi. Nad mladú dvojicu sa postavila staršia pani, pre ktorú sa miesto na sedenie už neušlo. Mladá dievčina sa pozrela hore, naklonila sa k svojmu milému a pošepkala mu: „ Uvoľni, prosím Ťa, tej pani svoje miesto, nech si sadne.“ Na to sa jej partner naklonil k jej ušku a ticho odpovedal: „ Keby bola mladá a pekná, tak by som ju pustil.“ A zostal sedieť. Na najbližšej zastávke mladá dievčina vystúpila z autobusa. Na druhý deň dostal mladík od dievčiny rozlúčkový list, v ktorom mu okrem iného napísala: „ Nechcem žiť celý život v strachu, že keď zostarnem, môj partner si ma prestane všímať.“
Krátky, no drsne pravdivý príbeh, ktorý by sa mal dostať do učebníc základných škôl.